Macedónsko
Uvedomujem si, že je potreba objavovať, prichádzať na nové miesta a zanechať všetky tie svety v sebe samom. Tak som sa pre toto presvedčenie rozhodla navštíviť Macedónsko, vnútrozemský štát, ktoré v roku 1963 zasiahlo zemetrasenie. Neskôr nato v roku 1990 sa trápilo vojnou. Tieto historické udalosti Macedónsko vo veľkej miere poznačilo. V tejto malej krajine sme s priateľmi zakotvili do hlavného mesta, Skopje, a tiež do Ohridu, menšieho mestečka pri hraniciach s Albánskom. Prvý deň v Skopje bol podivuhodný. Prešli sme chudobnú i bohatú časť mesta a musím povedať, že sa zdali celkom analogické. Toto mesto, aj napriek tomu, že je hlavné, kričí chudobou. Na uliciach ľudia prosiaci, aby tí druhí využívali ich služby, pouliční umývači topánok, taxikári hľadajúci klientov, čašníci na gánkoch reštaurácii volajúci na okoloidúcich, taká bežná macedónska rutina. V našich očiach to bol nemilý pohľad, aj keď sme všade naokolo videli úsmev. V tento deň sme prešli tými najkrajšími pamiatkami tohto mesta. Jednou zo starších stavieb Skopje je asi dvesto metrov dlhý kamenný most, taktiež nazývaný most cisára Dušana, ktorého minulosť nás máličko pobavila, pretože dávnejšie, ak chcel niekto cezeň prejsť, musel zaplatiť nejaký ten halier. Most sa týči nad riekou Vardar. Neďaleko, nad tou istou riekou, je ďalší most, ktorého hlavnou súčasťou sú sochy významných osobností macedónskych dejín, a je ich tam až-až. Najdominantnejšou budovou tejto oblasti je múzeum Macedónska, ktoré dýcha antikou, a ktoré sa naozaj oplatí navštíviť. Starý bazár, malá obchodná štvrť pripomínajúca trhovisko, nás zaviedla do svojej najtemnejšej uličky, kde kováči kujú a kde sa človek cíti, akoby bol doslova v predchádzajúcom storočí. Keďže v meste prevláda moslimská viera, je tam tiež mnoho mešít. Tradične o 12 hodine celým mestom znie ich typická modlitba. V Skopje sme vyskúšali macedónske raňajky, ktorých hlavnou súčasťou bola mekica, takzvaný chlieb, skôr pripomínajúc langoš, a syr, ktorého chuť bola veľmi výrazná. Na ďalší deň sme sa pozreli na Canyon Matka, ktorý bol namojveru najkrajším dňom celého výletu, aj počasie súhlasilo. Strach nesúca bola pre mňa najmä plavba po jazere Matka, bez vesty. Áno, plavila som sa po jazere. Prešla som za hranice svojej komfortnej zóny, avšak musím potvrdiť, že to bol zážitok, aj napriek tomu strachu. Tam sme nakukli do jaskyne a najedli sa na terase s nádherným výhľadom. Neskôr sme sa presunuli do Ohridu, ktoré je vzdialené asi 3 hodiny od hlavného mesta. V Ohride sa mi páčilo o niečo viac. Je rozdelený na staromestskú a novomestskú časť, z ktorých sme my prešli len staromestskú, za hradbami. Toto urbanisticky voňajúce mesto bolo zážitkom hlavne vďaka architektúre. Všetky budovy dokonale hrajú v jedno. Tiež sa nám páčilo pobrežie pri Ohridskom jazere, ktoré z jednej polovice patrí Macedónsku a z druhej Albánsku. V Ohride je to všetko veľmi maličké, ale prechádzky tu si človek zamiluje. Navštívili sme tunajšie historické kamenné divadlo, kde sa už predstavenia, bohužiaľ, nehrajú. Pri Kostole sv. Jána je pohľad z obrovskej skaly na jazero neskutočný, a tak sme tu, aj napriek dažďu, presedeli dlhší čas. Jedlo bolo perfektné, najviac nám chutil zapečený syr so zeleninou. Malé mestečko, ktoré má tiež skromnú históriu, zaujme skôr tým pocitom, ktorý v ňom človek zažije. A tam náš výlet skončil. Navštíviť túto krajinu bolo skvelou skúsenosťou, ale som šťastná, že som doma a môžem povedať, že naše Slovensko má krás viac.
