One hundred years of solitude

Sto rokov samoty je jedno z mojich obľúbených diel. Fascinuje ma, ako na začiatku nič nedáva zmysel a neskôr všetko do seba dokonale zapadá. Množstvo postáv, každá inak výnimočná, s vlastným osudom. Príbeh, kde aj zvieratá majú svoje charaktery a výnimočnosti. Sto rokov plných nového života i mnohých úmrtí. Roky, počas ktorých sa dejú zázraky a nezvyčajnosti, ktoré i tak sú bežné. Obdobie dažďov, čo stále niečo veštia, ani slnko nesvieti bezdôvodne. V tomto diele sa jednoducho nič nedeje len tak a aj preto je mi tak ľubezné, tie detaily, ktoré sa dajú čítať iba medzi riadkami a Márquezové neobyčajné slovné spojenia človeka skrátka nikdy neomrzia. Som presvedčená, že Gabriela a toto jeho dielo si človek zamiluje pokojne aj na viac než sto rokov. 

One hundred years of solitude is one of my most beloved pieces. It is fascinating how it does not make any sence at the beginning, but later everything starts fitting together perfectly. So many characters, each of them being special, having their own story. The story in which even the animals have their special characters and exceptionalities. A hundred years full of new lives and deaths. Years, during which miracles and unusually usual actions happen. A season of rains foretelling something and sun not shining without a reason. There is nothing going on in this piece without a reason. Details, which are only possible to read between the lines, and the exceptional phrases of Márquez just do not stale. None of them gets old. I am sure that everyone is going to love Márquez and this book of his, for even more than a hundred years.

• Translated by Peter Kubek